Superženy po revolúcii - Čo sme získali a čo stratili/ SLOVENKA

Slovenka 10/11/2009

Autorka: Ľudmila Grodovská, Rubrika: Aktuality

Emancipované zamestnané socialistické ženy volali vzápätí po zmene režimu v roku 1989 po niečom celkom odlišnom: chceme byť doma a starať sa o deti! Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to nie je reálne a že to vlastne ani všetky nechcú. Väčšina z nich túži po sebarealizácii nielen doma, ale aj v zamestnaní a vo verejnom živote. Chcú mať rovnaké šance a príležitosti ako muži. Ako sú na tom dvadsať rokov po Novembri?

SUPERMAN bol len jeden, SUPERŽIEN je veľa. To je slogan výstavy, ktorú pri príležitosti dvadsiateho výročia nežnej revolúcie uviedol Slovensko-český ženský fond v štyroch slovenských mestách. Na fotografiách predstavuje aktivistky z viacerých ženských združení, ktoré sa zaslúžili o demokratické zmeny v našej spoločnosti. Pomohli otvoriť témy, o ktorých sa tu predtým nehovorilo, prispeli k vytvoreniu nových zákonov, pomáhali iným ženám v zložitých situáciách a svojou prácou prispievali k zlepšeniu tohto sveta.

V rýchlom behu dní si ani neuvedomujeme, koľko nových tém a pojmov sa v súvislosti so ženami udomácnilo. Ale ako sa zmenilo ich postavenie? Máme to dnes ťažšie alebo ľahšie ako pred tými dvadsiatimi rokmi? „V niečom ľahšie a v niečom ťažšie," odpovedá Zuzana Vranová, ktorá sa na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny dlhé roky venovala problematike žien a zúčastnila sa aj na mnohých medzinárodných projektoch. „Nedá sa povedať, že v predchádzajúcom režime bolo všetko iba zlé a všetko nové je dobré. Ideálne by bolo skĺbiť to dobré z každého, ale zrejme to nejde. Takže o niečo sme prišli a niečo získali. Predovšetkým sa etablovala politika rodovej rovnosti." Ale - podľa zákona - boli ženy emancipované a rovnoprávne aj za socializmu, v čom je teda rozdiel? „Bola to falošná emancipácia," vysvet- ľuje Zuzana Vranová. „Ženy neboli právne diskriminované v práci, mohli sa dostať do verejného života, ale nik im neubral v súkromnej sfére. Politika rodovej rovnosti má smerovať k vyváženej účasti mužov aj žien v oboch sférach. Povedomie sa pomaličky mení, ale fakty ukazujú, že k dosiahnutiu cieľa máme ešte veľmi ďaleko."

Aktívna mamaSpomínate si ešte na názory typu: dajme mužom vyššie platy a umožnime matkám zostať doma a starať sa o deti? Po nežnej revolúcii boli takéto požiadavky reakciou na predchádzajúcu plnú zamestnanosť žien. Rýchlo sa ukázalo, že väčšina slovenských žien chce pracovať, ale diskusie o význame matkinej prítomnosti v prvých rokoch dieťaťa mali predsa len význam: viac rodičov začalo využívať trojročnú rodičovskú dovolenku. Pravda, v tom období postupne zanikali jasle, ktoré prešli spod rezortu zdravotníctva do správy obcí. Priemerná slovenská mama dnes rodí svoje prvé dieťa takmer dvadsaťsedemročná a kým pred dvadsiatimi rokmi za svojho života priviedla na svet v priemere dve deti, dnes je úhrnná miera pôrodnosti na Slovensku menej ako 1,2. Pokles pôrodnosti, rovnako ako vyšší vek, v ktorom sa ženy rozhodujú pre materstvo, je celoeurópskym trendom, či skôr problémom. Matkám vo vyššom veku sa rodí viac predčasne narodených, nezrelých detí, stúpa počet žien, ktoré nie sú schopné otehotnieť prirodzeným spôsobom a vyhľadávajú služby asistovanej reprodukcie. Slovenská mama to má dnes ťažšie najmä na trhu práce - viaceré výskumy ukázali, že po návrate z rodičovskej dovolenky patrí spolu s vekovou skupinou žien nad štyridsaťpäť rokov k najdiskriminovanejším skupinám zo strany zamestnávateľov. Zatiaľ čo v časoch socializmu existoval jediný masový Slovenský zväz žien, postupne vznikli desiatky ženských organizácií zastupujúcich rôzne záujmové skupiny. Jednou z najsilnejších je dnes Únia materských centier, ktorá zastrešuje sedemdesiat centier po celom Slovensku. Združuje aktívne mladé vzdelané ženy, ktoré si chcú užívať materstvo a súčasne nezostať v pozícii utláčaných „žienok domácich". Bambino, prvé oficiálne materské centrum na Slovensku, založila v roku 1998 v Poprade vyštudovaná biologička a genetička Eva Fiedlerová. Neskôr spoluzakladala a viedla Úniu materských centier, a hoci jej dvaja synovia už dorástli do puberty, stále srší energiou a nápadmi, vymýšľa nové projekty. V súčasnosti má na starosti kampaň Ako chceme vychovávať naše deti. Prečo sa podľa nej materské centrá v posledných rokoch tešia takej popularite? „Je to trojročnou rodičovskou dovolenkou, ktorá umožňuje matkám/otcom zostať doma. Príležitostí, kde stráviť s dieťaťom voľný čas, je ešte stále minimálne," vysvetľuje. „Mamy sa ocitajú v jednotvárnom dvadsaťštyrihodinovom kolotoči. Do izolácie ich vytláčajú aj zákazy vstupu s detským kočíkom. Rastúci počet materských centier je odpoveďou na tento trend: tu sa možno porozprávať s človekom na rovnakej vlnovej dĺžke, nájsť bezpečné detské ihrisko, niečo sa naučiť, pripraviť deťom zaujímavý program alebo sa podieľať na vylepšovaní sveta." Tým vylepšovaním sveta možno chápať aj aktívny podiel Únie materských centier na úprave alebo prijímaní zákonov týkajúcich sa rodín.

Úspešná a nezávislá Má tridsaťdva rokov, úspešne podniká a zatiaľ je single. SILVIA MARTÁKOVÁ z Banskej Bystrice je jednou z typických predstaviteliek istej skupiny žien svojej generácie. Skončila pedagogickú fakultu, ale už šesť rokov podniká - predáva oblečenie a potreby pre budúce mamičky. „Po skončení fakulty boli u nás v Banskej Bystrici chabé možnosti a, načo zapierať, aj slabá motivácia, preto som sa rozhodla robiť niečo iné. Najprv som pracovala pre istú kozmetickú firmu, ale keď som mala pocit, že sa už v práci nemám kam posúvať, dala som výpoveď a prenajala si obchodné priestory. Moji rodičia sa už vtedy venovali výrobe pletenej módy a ja som sa rozhodla ju predávať. Podmienkou na prenájom obchodu však bolo dopredať tehotenský tovar, ktorý tam ešte zostal v sklade. Neplánovane som sa teda zahĺbila do problematiky, o ktorej som nič nevedela, a predaj sa rozbehol. Začala som hľadať výrobcu tehotenskej módy, ktorý by robil pre mňa, ale keď som nenašla, začala som ju sama navrhovať a zadávať výrobcom pod vlastnou značkou. V súčasnosti mám veľkoobchod a maloobchod, krajčírske dielne a sprievodné akcie ako klub Maternity, časopis pre budúce mamičky či voľba Miss tehuľka" vymenúva Silvia, ktorá sa minulý rok prihlásila za členku TOP centra podnikateliek a Bystričanky si ju zvolili sa svoju regionálnu predsedníčku. Nedávno sa stala jednou z ôsmich ambasádoriek podnikateliek Slovenska, ktoré budú pôsobiť v rámci celoeurópskeho programu podpory podnikania žien. Silvia sa bude deliť o svoje skúsenosti a tak pomáhať ženám po materskej dovolenke, nezamestnaným či študentkám pri rozbehu podnikania. Zdá sa, že nepozná neúspech. „Moja práca je celý môj život, zbožňujem ju, najmä vďaka úžasným ľuďom, s ktorými pracujem, ide všetko ľahko," zveruje sa Silvia a myslí si, že to vycítia aj obchodní partneri. Netvrdí, že by to ako žena mala ťažšie ako muži, práve naopak, pri obchodných rokovaniach je to občas aj výhoda. No vidí generačný rozdiel. „Aj moja maminka podniká a ťažšie sa vie presadiť. Chýba jej dravosť, ku ktorej v minulom režime nebola vedená. Myslím si, že v tomto to majú ženy jej generácie v podnikaní ťažšie. Nás mladšie už formovala iná doba. Sme odvážnejšie a dravejšie, nedáme sa odbiť a len tak ľahko nenaletíme." Dala prednosť kariére pred založením rodiny a materstvom, ale dokedy ju to bude uspokojovať? Raz oľutuje... - takéto vyjadrenia počúva veľa úspešných bezdetných tridsiatničiek a neraz si ich vypočula aj Silvia. Podľa nej to však vôbec nie je jednoduché. „Som konzervatívna a rodina je pre mňa najdôležitejšia na svete. Ale zatiaľ som nenašla otca pre svoje budúce deti a partnera pre seba. Cítim, že muži sa ma boja. Chcú ochraňovať, starať sa, živiť rodinu - a ja som nezávislá, samostatná a sebestačná! Mnohí si myslia, že som karieristka, ktorá by sa nevenovala rodine, pritom je to naopak! Dokázala by som si prácu zorganizovať tak, aby som mohla byť s dieťaťom a manželom." Silvia však zatiaľ netrpí pocitom, že jej „ušiel vlak". Vidí okolo seba veľa svojich rovesníčok v podobnej situácii a vo svojom obchode pre tehotné ženy sa stretáva s prvorodičkami, ktoré majú aj tridsaťpäť. Nič nesilí, lebo verí, že ten pravý muž príde. Čo má byť, sa stane. Tak ako vtedy, keď mala iba dopredať staré zásoby tehotenskej módy...

Za život bez násilia„Mnohé z nich ani netušili, že ak sú doma ponižované, bité, urážané, nemôžu v domácnosti o ničom rozhodovať... že ide o násilie," spomína MARIANA KOVÁČOVÁ, ktorá sa problematike týraných a zneužívaných detí a žien venuje už od roku 1990. Týrané ženy existovali dávno v minulosti, ale téma bola tabu - niečo, čo sa dialo za zatvorenými dverami. Odtabuizovanie tejto problematiky a presadenie viacerých zákonov, ktoré chránia obete násilia, vznik krízových centier a azylových domov pre týrané ženy - to je zásluha viacerých ženských organizácií. Na výstave o superženách ich reprezentuje aj Mariana Kováčová, zakladateľka a riaditeľka neziskovej organizácie Centrum Slniečko v Nitre. Problematike domáceho násilia sa začala venovať po skončení štúdia špeciálnej pedagogiky, ale od nápadu zriadiť krízové centrum pre deti, matky s deťmi a ženy až k jeho uskutočneniu prešlo takmer osem rokov. Podarilo sa jej získať priestory, ľudí ochotných pomôcť, sponzorov a nadšencov. Krízovým strediskom prešlo za desať rokov viac ako päťsto klientov. „Veľmi veľa sa zmenilo," hovorí Mariana Kováčová. „Téma domáceho násilia sa začala postupne odtabuizovávať, obeť sa posilnila i z právnej stránky a žena sa stala plnohodnotnou bytosťou, rovnoprávnou s mužom. Postupne sa v spoločnosti odbúravajú aj rôzne mýty. Stále je však málo špecializovaných poradní či krízových centier pre ženy, stále majú aj niektorí profesionáli predsudky a stále veľa žien trpí následkami týrania, sexuálneho násilia či nekompetentným a necitlivým rozhodnutím tých, ktorí by ich mali chrániť. Ešte stále je za čo bojovať. Stretla som stovky žien, ktoré prešli peklom násilia a ktoré to nevzdali a bojovali za seba, za svoje deti, za svoje právo žiť v bezpečí a bez násilia. Boli aj ženy, ktoré to nedokázali, násilie ich zlomilo alebo ich zlomilo to, že prišli o svoje deti. Napriek tomu verím, že je potrebné o domácom násilí otvorene hovoriť, a želala by som si, aby každá žena, každé dieťa, každý človek, ktorému je ubližované, dostal šancu žiť bez násilia."