Prvé lesbické združenie Museion

Hana Fábry

Od roku 1992 pôsobí ako politická a občianska aktivistka, publicistka a politická glosátorka. Roky aktívne pôsobila vo viacerých gejsko-lesbických združeniach (Ganymedes,  Iniciatíva Inakosť). V roku 1994 založila Prvé lesbické združenie Museion a bola autorkou a manažérkou výskumno-vzdelávacieho projektu Queer Leaders Forum, ktorý vyústil v roku 2009 do založenia rovnomenného občianskeho združenia, ktorého je štatutárkou. Pôsobila ako šéfredaktorka spoločensko-politického mesačníka Atribút, redaktorka občianskeho internetového denníka Changenet.sk a je tvorkyňou a adminkou webu Lesba.sk.  Bola hlavnou iniciátorkou petície za životné partnerstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia a členkou Národnej skupiny európskej kampane Za rozmanitosť. Proti diskriminácii. V roku 2009 kandidovala za Stranu zelených do Európskeho parlamentu. V súčasnosti pracuje v Slovenskej televízii. Naďalej však aktívne pôsobí v občianskom sektore.

Čo považujete za najväčší úspech dosiahnutý vo vašej oblasti záujmu? 

Vnútorná sloboda byť kým som - či už moja alebo ďalších žien - to je nezameniteľná prirodzenosť, potreba, skúsenosť a víťazstvo každej z nás i spoločnosti v tomto zatiaľ stále ešte nerovnom súboji so spoločenskými normami a náboženskými dogmami. Za rovnako dôležité ako túto súkromnú rovinu vnútorného oslobodenia považujem aj zdieľanie spolupatričnosti a dobrých skúseností s ďalšími lesbami a so ženami zo spriatelených mimovládnych organizácií, ktorá sa stále viac prenáša aj do reálnych ľudských, občianskych a politických požiadaviek a výstupov. Ale ak by som to mala povedať veľmi zjednodušene - každá žena, aj keby mala byť jediná, ktorá za pomoci mňa či Museion našla samu seba, je mojím (ale najmä jej) najväčším víťazstvom, radosťou i zadosťučinením.

Čo vám najviac pomáhapri vašej práci? Rodina a priatelia? Tvrdohlavosť? Vášeň? Neochota vzdať sa? Optimizmus a nádej? Priateľstvo? Zotrvačnosť a vytrvalosť? Hnev? Solidarita?

Všetko spolu v interakcii, pričom sa nestratili ani tie štartovacie pocity hnevu a poníženia z pocitu neoprávneného nespravodlivého občianstva nižšej kategórie. Plus láska, zdravie, humor, peniaze, psychiater a alkohol:) Ale vážne - v prvom rade mi pomáhali „moje" blízke milované ženy: najlepšia priateľka, pár ďalších vynikajúcich kamarátok, partnerky, ktoré ma v istých etapách života sprevádzali, moja sestra, niekoľko skutočne zaujímavých a ústretových žien z ľudskoprávneho prostredia, ženy, ktoré mi dali pocítiť, že moja práca má zmysel. Mať tieto úžasne ženy pri sebe, cítiť ich podporu, vedomie, že ma nenechajú padnúť na kolená - to bolo vždy najdôležitejšie, veľmi inšpirujúce a povzbudzujúce - bez nich by to zrejme nešlo. No ale stopnime „godblessya", nie sme na odovzdávaní Oskarov:)

Čo by mala podľa vás urobiť žena alebo muž,  ktorí sa tiež chcú stať „superženami" či „supermužmi", čo zmenia svet na spravodlivejšie a lepšie miesto pre život ako žien, tak mužov?

Mali by (sme) byť aktívne samy/i sebou a ešte aktívnejšie a najmä konštruktívne počúvať svoj hnev. A lásku... nezávisle od poradia :-)

Romana Schlesinger

študuje na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Téma ľudských práv ju oslovila cez problematiku holokaustu a diskriminácie zažitej na vlastnej koži. V roku 2008 absolvovala sériu edukačných workshopov Prvého lesbického združenia Museion, sériu workshopov zameraných na otázku rodovej rovnosti, dve zahraničné LGBTQ konferencie a iné ľudskoprávne semináre doma i v zahraničí. V tom istom roku obhájila na katedre žurnalistiky UK bakalársku prácu „Lesbické a gejské periodiká na Slovensku". Úzko spolupracuje s Prvým lesbickým združením Museion ako jedna z projektových manažérok. Od marca 2009 je štatutárkou občianskeho zduženia Queer Leaders Forum -  na Slovensku prvého združenia, ktoré otvorene presadzuje myšlienku komplexného zrovnoprávnenia neheterosexuálnych ľudí s heterosexuálnou väčšinovou spoločnosťou. 

Čo vám najviac pomáhapri vašej práci? Rodina a priatelia? Tvrdohlavosť? Vášeň? Neochota vzdať sa? Optimizmus a nádej? Priateľstvo? Zotrvačnosť a vytrvalosť? Hnev? Solidarita?

Osobne za najužitočnejšie považujem svoje emócie, hlavne na úrovni motivácie. Poriadne sa nahnevať na nespravodlivosť alebo diskrimináciu je pre mňa základným podnetom k práci. Nie je to ale negatívne uchopený hnev, ale pozitívne si uvedomenie, že nie som a nebudem ľahostajná. Ak už takto naštartujem samú seba, ostatné príde rýchlo. Mám okolo seba úžasných priateľov a priateľky, okolie, ktoré je pozitívne naladené k práci, ktorú robím a mám aj spätnú väzbu - pozitívnu od ľudí z komunity, konštruktívnu od svojej najbližšej kolegyne a ľudskoprávnej aktivistky Hany Fábry, a občas príde aj negatívna kritika, nad ktorou sa snažím rozmýšľať, pokiaľ je naozaj opodstatnená. A čerešničkou na torte, alebo na mojej hlave je neochota vzdať sa , pretože viem, že by to nebola len moja prehra, môj odchod, ale zasiahol by ľudí, pre ktorých sa snažíme vytvárať lepšie šance, lepšie prostredie a lepšiu budúcnosť.

Aké malé či veľké víťazstvo vám naposledy vo vašej práci urobilo radosť?    

Pre každú lesbickú aktivistku je najväčším víťazstvom a métou zrejme zákon, ktorý by zrovnoprávnil neheterosexuálnych ľudí na úrovni ich vzťahov, vyriešil otázky rodičovstva, umelého oplodnenia, náhradného materstva, adopcií atď. To sa nám na Slovensku zatiaľ nepodarilo, no obohacujúce sú hlavne tie malé víťazstvá. Pomôcť jednej osobe, resp. jednému diskriminovanému páru, či zoznámiť ženu, ktorá sa nedávno presťahovala do Bratislavy s komunitou a prostredím.